Zomrel Helmut Kohl. V médiách sa objavilo mnoho prajných komentárov o ňom, o jeho živote a kariére. Boli prajné plným právom. Helmut Kohl bol titanom európskej kresťanskodemokratickej politiky.

Jeho politický úspech bol bezprecedentný. Bol šestnásť rokov nemeckým kancelárom, čím prekonal zakladateľa moderného nemeckého štátu Konrada Adenauera. Mal jasno v otázke komunizmu a potreby jeho ideovej porážky, čím prispel i k našej slobode. Bleskurýchle vyhodnotil situáciu po páde berlínskeho múru ako okamih vhodný na zjednotenie Nemecka a toto zjednotenie razantne uskutočnil. Bol mocným hýbateľom pokračujúcej európskej integrácie, najmä zavedenia eura ako spoločnej meny.

Na kresťanských weboch sa okrem vyššie uvedených faktov v týchto dňoch spomínala jeho kresťanská viera a katolicizmus. Predseda konferencie katolíckych biskupov kardinál Reinhard Marx vyjadril „vďačnosť cirkvi za Kohlovo kresťanské svedectvo“. Mohli sme sa dočítať, ako bolo Helmutovi Kohlovi v čase, keď už bol na politickom dôchodku, ľúto, že do Lisabonskej zmluvy sa nedostala zmienka o Bohu, a podobne.

Nemožno pochybovať, že Kohlova katolícka viera pozitívne ovplyvňovala jeho politiku počas celého polstoročia. Kohla som si vždy veľmi vážil ešte od čias komunizmu. Uznanie, ktorého sa mu dostalo po jeho úmrtí, je namieste.

Napriek úcte k zosnulému je však rovnako namieste spomenúť i tragickejší rozmer Kohlovho politického života. Netýka sa niektorých zlyhaní v osobnom živote. Netýka sa ani aféry so straníckymi finančnými darmi, ktorá sa prepierala pred sedemnástimi rokmi, ale dnes jej už nikto veľký význam nepripisuje. Týka sa pôsobenia celej európskej kresťanskodemokratickej elity. Bez poznania tohto rozmeru nebudú európski kresťania zorientovaní a pripravení na ďalšie politické zápasy.

Helmut Kohl bol neuveriteľných dvadsaťpäť rokov (1973 – 1998) predsedom kresťanskodemokratickej strany CDU, najsilnejšej kresťanskodemokratickej (alebo „kresťanskodemokratickej“) strany v Európe. Bol dlhšie predsedom CDU ako všetci jeho predchodcovia (Konrad Adenauer, Ludwig Erhard, Kurt Georg Kiesinger a Rainer Barzel) dohromady. Pod jeho vedením sa CDU za štvrťstoročie zmenila z kresťanskej strany na sekularizovanú odkresťančenú stranu, pripomínajúcu skôr sociálnu demokraciu.

Nie že by tento proces začal až pod Kohlovým vedení, začal skôr. Už roky pred Kohlom sa v CDU diskutovalo, čo to „C“ vlastne znamená. Tiež nemožno povedať, že by snáď Kohla tá sekularizácia tešila. Skôr naopak. Ale nič zásadného proti nej neurobil. Od šesťdesiatych rokov duch času vanul proti kresťanskej politike, potraty boli legalizované v Nemecku za vlády sociálnych demokratov, ale v CDU nevládol skutočný zápal a snaha tento trend zvrátiť. CDU sa jednoducho prispôsobila. Pasivita je vždy charakteristická pre prvú fázu v procese podvolenia sa kresťanskej demokracie duchu času.

Tiché odkresťančenie CDU sme mohli na Slovensku vidieť pri ideovom zápase, ktorý sa viedol v KDH koncom 90. rokov. KDH od svojho vzniku hlásalo ochranu ľudského života od počatia. Vláda Jána Čarnogurského predložila v roku 1992 zákon, ktorý chránil život od počatia. Keď sa v roku 1996 Mikuláš Dzurinda uchádzal o funkciu predsedu KDH, jeho víziou bola premena KDH na ľudovú stranu typu nemeckej CDU. Preto hlásal, že v záujme oslovenia aj liberálnych voličov musí KDH zanechať striktne odmietavé stanovisko k potratom.

Dzurinda mal podporu zo strany nemeckej CDU. Nie je jasné, nakoľko vysoko do kruhov CDU siahala, ale podstatné, že funkcionári KDH ju videli. Úlohu tu zohrávali ľudia z Nadácie Konráda Adenauera (KAS), ktorá je nadáciou CDU. Títo ľudia sa stretávali s funkcionármi KDH a šírili posolstvo, že Čarnogurský by mal odísť z funkcie predsedu KDH na nejaký post v európskych štruktúrach. I ja ako podpredseda KDH som bol v roku 1997 pozvaný na takéto stretnutie.

V roku 1996 zorganizovala KAS pre funkcionárov KDH z celého Slovenska seminár o budúcnosti KDH ako ľudovej strany. Bolo vidno, že KDH sa bude rozhodovať medzi víziou konzervatívnej „vernej“ kresťanskej strany a víziou „modernizovanej“ strany. Pozvaní rečníci CDU nám dávali decentne, ale jasne najavo, že stoja na strane Dzurindovej vízie.

Keď vznikla volebná koalícia SDK, súčasťou, ktorej bolo i KDH, Nadácia Konráda Adenauera zorganizovala na jar 1998 návštevu viacerých politikov SDK, medzi ktorými som bol i ja, v Bonne, kde sme absolvovali stretnutia s ľuďmi zo sekretariátu CDU a z vedenia poslaneckého klubu CDU – CSU v Bundestagu. Na stretnutiach nám hostitelia dávali podobné posolstvo ako nám dávala Nadácia Konráda Adenauera na Slovensku.

V tých časoch si Ján Čarnogurský zapísal do denníka: „CDU by podporila, aby som bol ‚vykopnutý hore‘. … Hovorili sme o tom u Fera Mikloška. Povedal som, že nemám záujem o žiadnu medzinárodnú organizáciu. … Opakuje sa situácia s Karolom Sidorom z r. 1939, až na to, že vtedy to bol Hitler, a teraz je to Kohl“.

Áno, predsedom CDU bol ešte stále Helmut Kohl. Nemyslím si, že by sa snáď Helmut Kohl podrobne zaoberal s KDH z malého Slovenska. Vidíme však, kde ideovo stála jeho strana, ktorú vtedy už štvrťstoročie viedol.

Nemecký vplyv sme videli i po voľbách 1998, keď Mikuláš Dzurinda rozpútal hru o ukončenie samostatnosti KDH a jeho pohltenie v SDK. Bratislavu navštívila delegácia CDU. Prišli i na KDH, ktoré som na stretnutí zastupoval. Nemci naznačovali, že SDK je tá správna strana, ktorá je budúcnosťou pre pravicovú politiku. Ich návrhy na zánik KDH v SDK som odmietol.

Pod vedením Angely Merkelovej premena CDU na fakticky liberálnu stranu pokračovala. Politici dnešnej CDU väčšinou podporujú požiadavky LGBT hnutia, primátori miest za CDU preberajú záštitu nad „dúhovými pochodmi“ a veľvyslanec vlády kancelárky Merkelovej, predsedníčky CDU, v roku 2011 podporil verejne požiadavky organizátorov dúhového pochodu v Bratislave. Mnohí významní predstavitelia CDU dokonca podporujú zavedenie „manželstiev“ osôb rovnakého pohlavia a v CDU sa im to nevytýka.

Mohol sa politický gigant Kohl počas tých dvadsiatich piatich rokov postaviť proti tomuto trendu? Ale áno. Ak by to však urobil, megatrend by ho zmietol a on by sa tým gigantom v očiach sveta nikdy nestal. Dávno by ho bol nahradil niekto iný. Za tých dvadsapäť rokov v čele CDU to mal občas ako predseda nahnuté. V roku 1976 sa síce CDU-CSU s kancelárskym kandidátom Kohlom stala víťazom volieb do Bundestagu, ale vládu zostavila koalícia socialistov s FDP. V roku 1980 predseda CDU Kohl ani nebol kandidátom CDU-CSU na kancelára. Rozhodovalo sa medzi predsedom CSU Franzom Josefom Straussom a dolnosaským premiérom z CDU Ernstom Albrechtom. Prednosť dostal Strauss. Ale Kohl vždy vedel o moc bojovať. V roku 1982 sa pre vnútorné rozpory rozpadla vládnuca koalícia socialistov a FDP. CDU-CSU sa spojila s FDP a Helmut Kohl sa stal kancelárom.

V roku 2005 kolínsky kardinál Joachim Meissner povedal, že CDU nie je kresťanská strana a preto by mala vynechať písmeno C zo svojho názvu. Tiež povedal: „V našej sekularizovanej spoločnosti už nemôže kresťanská strana získať väčšinu“.

Túto pravdu zrejme už dávno predtým cítil aj Helmut Kohl. Ale to neznamená, že nemal na výber.

Autor je bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a bývalý minister vnútra.